Stužica

Popis lokality

Stužica je so svojou výmerou 615 ha naším najväčším kompaktným pralesom. Nachádza sa v Bukovských vrchoch na slovesnko-poľsko-ukrajinskom trojmedzí pod kótou Kremenec (1207 m n.m.). Lokalitu tvorí rozsiahly pramenný kotol Stužickej rieky, ktorá odteká na Ukrajinu. Geologický podklad tvorí flyš. Reliéf je dosť členitý, tvorí ho hlboko zarezané údolie Stužickej rieky, do ktorého sa od severu zvažujú viaceré bočné  hrebienky oddelené úžľabinami, ktoré vytvorili prítoky Stužickej rieky. Lokalita zaberá dosť značné výškové rozpätie 650 – 1 207 m n.m.

Z lesných typov biotopov výrazne dominujú bukové a jedľovo-bukové kvetnaté lesy, kde hlavnou drevinou je buk. Primiešanie jedle v rámci lokality dosť kolíše, v niektorých častiach je jej zastúpenie aj 25% v iných úplne chýba. V kamenitých zárezoch úžľabín sa uplatňuje aj javor horský a brest horský. Zastúpenie javora stúpa s nadmorskou výškou, kde postupne prechádza do biotopu javorovo-bukových horských lesov. Hrebeň Polonín v tejto časti nebol v minulosti významnejšie odlesnený. Nachádza sa tu len pár menších horských lúk (polonín). Na väčšej časti hrebeňa vychádza javorovo-bukový prales až na hrebeň a možno tu pekne pozorovať pôsobenie „vrcholového fenoménu“. Aj napriek nadmorskej výške tú staré stromy dosahujú značné hrúbky: javor horský - obvod 298 cm v 1 090 m.n.m., buk lesný - obvod 211 cm, 1 140 m n.m.

Štruktúra pralesa je výrazne výškovo a hrúbkovo diferencovaná. Vývojové štádiá sa striedajú na veľmi malých plochách. Na celej ploche pralesa sa vyskytuje veľké množstvo stojaceho a ležiaceho mŕtveho dreva vo všetkých stupňoch rozkladu, ako aj robustných stromov v blízkosti fyzického veku. Pri jedli bol nameraný najhrubší obvod kmeňa 392 cm, pri buku 322 cm. Dynamika obnovy je veľmi dobrá, v obnove dominuje buk, podiel jedle je premenlivý, výraznejšie sa uplatňuje len v niektorých častiach.

Územie tohto, na naše pomery veľkého pralesa má veľký význam z pohľadu zachovania biodiverzity. Domov tu majú všetky naše veľké šelmy a v posledných rokoch sa tu pravidelne vyskytujú aj zubry európske.

Na väčšine plochy pralesa sa nachádza primárny prales, kde nie sú badateľné žiadne stopy po ľudskej činnosti. Určité ovplyvnenie človekom možno predpokladať len na okrajoch a v údolnej časti v blízkosti Stužickej rieky, kde bolo v minulosti niekoľko lúčok, ktoré sa však už dlhšie nevyužívajú a prirodzene zarastajú.

Celé lokalita pralesa je súčasťou NPR Stužica, do rezervácie sú však zahrnuté aj časti, ktoré boli vyrúbané počas 2. svetovej vojny. Územie v okolí Stužice pripadlo po tzv. malej maďarsko-slovenskej vojne v roku 1939 vtedajšiemu Maďarsku, ktoré potom v oblasti začalo s ťažbou dreva. Okolo Stužickej rieky bola postavená lesná železnička. Zvyšky po nej (násyp, stopy po pražcoch a mostíkoch) sú  dodnes dobre viditeľné. Prales pred úplným vyrúbaním zachránilo ukončenie 2. svetovej vojny a nové usporiadanie hraníc jednotlivých štátov, kde zakarpatská Ukrajina pripadla Sovietskemu zväzu (dnešné územie Ukrajiny). Tým sa značne sťažil prístup a hospodárske využívanie územia zo slovenskej strany.  Celé územie totiž gravituje do Ukrajiny.

Lokalita pralesa je dobre prístupná aj po turistických chodníkoch. Cez lokalitu prechádza červeno značkovaný turistický chodník z Novej Sedlice na Kremenec, ktorý  v údolí pri Stužickej rieke vedie na malej časti aj priamo po násype bývalej lesnej železničky. Po hrebeni Polonín na hranici s Poľskom prechádza modro-červená turistická značka a po západnej hranici lokality pralesa ide zase zeleno značkovaný turisticky chodník.

Prales Stužica je súčasťou série lokalít karpatských bukových pralesov na Ukrajine a Slovensku, ktoré boli v roku 2007 zaradené do zoznamu svetového prírodného dedičstva UNESCO.

< Späť na zoznam pralesov