Vývojový cyklus pralesa

V pralese všetko prebieha v uzavretom integrovanom cykle. Dynamický cyklický vývoj drevinových zložiek (synúzií) je vo vývoji pralesa nadradený, ale môžeme v ňom rozlišovať viac vzájomne spojených cyklov. Cyklus kolobehu vody, cyklus výživy sú spojené s cyklom zachovania energie a hmoty. Závažný cyklus výživy je v pralese viazaný na úzke a trvalo vyrovnané vzťahy mikroorganizmov – húb – vyšších rastlín – živočíchov navzájom a s vlastnosťami prostredia. Vyrovnanosť týchto vzťahov prostredníctvom nadväzných vývojových cyklov je príčinou toho, že prales môže trvale existovať aj na veľmi chudobných pôdach. Narušenie uvedených vzťahov zásahom do prostredia alebo do drevinových zložiek môže znamenať nenávratné vymiznutie citlivej, ale pre cyklus výživy veľmi významnej zložky nižších organizmov. Narušením cyklu výživy sa stáva celá existencia pralesa veľmi vratkou.

V celom (v rôzne dlhých dobách opakovanom) cykle vývoja pralesa môžeme rozlišovať 3 typické základné vývojové štádiá:

1. Štádium dorastania

Nazývané aj ako etapa vzostupná, pri ktorej stromy prevažne mladých generácií intenzívne uplatňujú svoje rastové schopnosti (objemový prírastok a drevná zásoba na plošnej jednotke s rôzne narastajúcou tendenciou stúpa). V tomto štádiu stromy v postavení strednej alebo spodnej vrstvy majú vysoký stupeň zápoja (veľkú clonnú plochu), vysokú vitalitu (a to aj stromy hrubších dimenzií), stromy hornej vrstvy majú nepatrnú mortalitu (úmrtnosť), počet živých stromov je priemerný a priemerná je aj drevná zásoba (priemerný objem stromov). Menšie medzery, ktoré vznikli v porastovom zápoji po vypadnutí zvyšku stromov predchádzajúceho cyklu alebo náhodným predčasným odumretím jednotlivých silných stromov nového cyklu, sa opäť rýchlo zapoja.

2. Štádium optima

V tomto štádiu sa dosahuje maximálna zásoba – maximum objemu stromov, výškový rast pre zníženú vitalitu takmer celkom ustrnul a bežný objemový prírastok sa silne zmenšil. Toto štádium sa vyznačuje malým počtom stromov na plošnej jednotke, stratou vrstevnatosti, citeľne zvýšenou mortalitou najsilnejších stromov, čiastočne rozpojeným zápojom, výrazným prevládaním stromov posledných (najväčších) hrúbkových tried. Výstavba porastu je výškovo silne znivelizovaná (vyrovnaná), dostáva vzhľad tzv. halového porastu, ktorý je podobný horizontálne zapojenému rovnovekému hospodárskemu lesu. Na konci tohto štádia začínajú prestarnuté, životne podlomené stromy vo väčšom – menšom počte prirodzeným dožívaním hynúť a prales sa dostáva do posledného, tretieho štádia vývojového cyklu.

3. Štádium rozpadu

Zásoba stromov rapídne klesá, pretože hynutie početných mohutných stromov nemôže byť nahrádzané zväčšujúcim sa bežným prírastkom na zostávajúcich živých stromoch, ani na jedincoch nastupujúcej novej generácie, ako je to napr. v štádiu dorastania. Zásoba je rozmiestnená veľmi nepravidelne. Hlúčiky až skupiny stromov sú vystriedané medzerami alebo nastupujúcou obnovou. Sporadické skupiny alebo roztratené jedince tiennych drevín ešte z konca štádia optima postupne alebo náhle prechádzajú do kontinuitnej obnovy. Väčšinou nastáva obnova klimaxových drevín, len po katastrofe obnova prípravných drevín.

Dreviny prípravného lesa (na živných podložiach obyčajne rakyta a osika, na kyslých podložiach breza a jarabina) už v priebehu 10 – 15 rokov vytvoria prípravný les. Asi po 25 – 30 rokoch sa vytvorí prechodný les s početnou a objemovou prevahou základných a dlhožijúcich drevín (napr. v 6. a 7. lesnom vegetačnom stupni - jedľa, smrek, buk).

Na pôde ležiace (vyvrátené alebo zlomené) stromy sa pri drevine buk, javor, jaseň, lipa úplne rozložia za 20 – 30 rokov, ale pri drevinách smrek, borovica, smrekovec, jedľa (najmä pri hrubších stromoch) v prípade, ak sú zvalené pomerne zdravé, trvá rozklad dlhšie ako 50 rokov.

Uvedeným vývojovým štádiám zodpovedá aj charakteristická štruktúra (výstavba) porastu.

K závažným znakom pralesa patrí jeho textúra, ktorá sa chápe ako forma a veľkosť plošného rozmiestnenia a striedania častí pralesa s rozdielnou štruktúrou. Rozdielnosť porastovej štruktúry podmieňujú vývojové procesy a je viazaná na vývojové štádiá a vývojové fázy, preto textúra zvýrazňuje mozaiku rozmiestnenia vývojových štádií a fáz v širšom plošnom rozsahu (Mayer 1976 – 1980, Hillgarter 1971).

Podľa rozptýlenosti, sústredenia a plošného rozsahu vývojových fáz v mozaikovom rozmiestnení môžeme dobre posúdiť dynamiku pralesa v dlhších časových obdobiach. Textúra je výsledkom predchádzajúcich vývojových procesov a z jej súčasného stavu možno so značnou pravdepodobnosťou stanoviť prognózu vývoja v budúcich obdobiach.

Čím je striedanie výstavbových (štrukturálnych) odlišností a vývojových fáz realizované na menších plochách, tým je vývoj pozvoľnejší, celý pralesový útvar je stabilnejší, odolnejší a trvalo dynamicky vyrovnaný na relatívne menšej výmere pralesa. Čím je striedanie vývojových fáz realizované na väčších plochách, tým menšia je pružnosť, stabilita, časové zmeny (striedania) vývojových fáz sú náhlejšie a na dosiahnutie vyrovnanosti a vývojovej samostatnosti je potrebná väčšia celková výmera. Väčšia druhová pestrosť, ale aj značná členitosť terénu podmieňuje maloplošnosť textúry a opačne. V zmiešaných stredoeurópskych pralesoch sa fyziognomické výstavbové formy striedajú na plochách o rozlohe 200 – 700 m2 (Leibundgut 1959, Mayer a kol. 1979). V smrekových pralesoch mimo subalpínskeho pásma však dosahujú celkové výmery až 0,5 ha.