Výskum pralesov

História a súčasnosť výskumu pralesovPrvotné romanticko-sentimentálne prístupy k ochrane pralesov mali za cieľ len zachovanie obrazu lesov dávnej minulosti, v podobe akejsi „prírodnej pamiatky“, pre potešenie milovníkov prírody. Neskôr, najmä v období cieľavedomej tvorby sústavy chránených území, tento konzervačný prístup nahradili racionálnejšie ciele. Postupne sa vyprofilovali tri základné účely chránených území a to :

• vedecko-výskumný,
• kultúrno-osvetový,
• zdravotno-rekreačný.

V súčasnosti je jedným z hlavných motívov ochrany pralesových rezervácií možnosť všestranného štúdia zložitých prírodných zákonitostí, ktoré v nich prebiehajú bez ovplyvnenia človekom. Na dôležitosť výskumu v chránených územiach a uplatňovania jeho výsledkov v praxi upozorňovali viacerí lesníci a prírodovedci, prakticky od konca 19. storočia avšak výraznejšie sa s ním začalo až po druhej svetovej vojne.

Priorita vo vedeckom bádaní zrejme prináleží českému Boubínskemu pralesu, v ktorom boli prvé vedecké pozorovania uskutočnené už v roku 1856. Profesor A. Zlatník na rozhraní dvadsiatych a tridsiatych rokov 20. storočia skúmal prírodné lesy Podkarpatskej Rusi a vypracoval prehľad tamojších prírodných rezervácií vrátane ich návrhov (1932). V našej najstaršej pralesovej rezervácii Dobročský prales Ing. A. Hatiar uskutočnil niektoré taxačno-dendrometrické merania v roku 1935 a Ing. Lipták v roku 1942 vypracoval opis porastov s návrhom opatrení. Cieľavedomý výskum v tomto pralese však začal až od roku 1948 z iniciatívy profesora Leibundguta (Zürich - Švajčiarsko), ktorý v spolupráci s dr. Biskupským (VÚLH Zvolen) založili prvú sériu trvalých výskumných plôch. Odvtedy z tohto pralesa pribudli ďalšie výskumné a odborné práce autorov Pelíšek (1957), Leibundgut (1958), Kusák (1962), Kotlaba - Pouzar (1962), Hatiar (1964), Randušková (1964), Priesol (1965), Priesol - Randuška (1966), Korpeľ (1966, 1968, 1979, 1989, 1995), Benko (1976, 1978), Saniga (1999), Saniga - Schütz (2001). Dobročského pralesa sa týkali aj niektoré čiastkové úlohy štátneho programu základného výskumu, ktoré koordinovala v rokoch 1971 – 1975 Lesnícka fakulta VŠZ Brno a v rokoch 1976 – 1980 Lesnícka fakulta VŠLD Zvolen (riešiteľmi boli Petrík, Šály, Stolina, Mihálik).

Generálne riaditeľstvo štátnych lesov na Slovensku v roku 1949 poverilo profesora A. Zlatníka, aby vypracoval rámcový projekt siete chránených území na lesnom fonde, ktorý v tejto úlohe pokračoval aj neskôr ako expert SÚPSOP. Tieto chránené územia pokladal za „biogeocenologické rezervácie“. Na základe tohto projektu sa malo predchádzať sprístupňovaniu veľkých a odľahlých lesných komplexov s výskytom porastov charakteru pralesa. Žiaľ len malá časť z jeho návrhov sa realizovala (Š. Mihálik, 1968).

O výskum slovenských pralesov sa najviac zaslúžil profesor Š. Korpeľ (1926 – 1998), ktorý sa tejto problematike venoval od roku 1954. Na základe viac než 30 rokov trvajúceho kontinuálneho výskumu podľa jednotnej metodiky, na trvalých výskumných plochách, rozmiestnených v najhodnotnejších pralesových rezerváciách (25 pralesových objektov) a to vo všetkých oblastiach Slovenska, významne prispel k objasňovaniu základných znakov a vlastností, vývojových a rastových zákonitostí našich pralesov. Výsledky svojej práce zhrnul v pozoruhodnej publikácii „Pralesy Slovenska“, vydanej v roku l989. Vo výskume pralesov pokračuje profesor M. Saniga (LF TU Zvolen).

V súčasnosti nie je výskum pralesov koordinovaný a na jeho realizácií sa podieľajú viavceré vedecké inštitúcie, predovšetkým TU Zvolen, SAV Bratislava či NLC Zvolen.